Nedočkavo som čakala kedy začne hodina. Pochvíľke som sa však prestala sústrediť na to kedy už zazvoní retože myšlienky sa mi upreli na toho chalana. Pociťovala som aj závidenie ku Gabike ktorá s nim sedí na biologii. S myšlienok ma však prebral prenikavý a hlučný zvonček trochu to so mnou až natriaslo.

    V tom sa otvorili dvere a do triedy vošla učiteľka matiky. Sadla si za katedru a začala si niečo zapisovať. Potom sa postavila pred tabulu a začala písať novú látku. Ja som nič nevnímala stále som si nedokázala usporiadať myšlienky. ,,Veronika Teylorová pred tabuľu!" štekla po mne utičeľka a naznačila mi rukou nech idem pred tabuľu. ,,A-áno..." zakoktala som a potichu som sa postavila.

    Cítila som jej nepríjemný pohľad ako sa mi zabodáva do mojej bledej tváre. Postavila som sa pred tabuľu. Videla som že rozmýšľa nad naťažším prikladom ktorý by mi dala. Keď mi ten príklad povedala tak som ho začala písať na tabuľu. Keď bol dopísaný tak som začala rozmýšľať nad vyriešením ho. Nakoniec ma napadlo jedno riešenie ktoré som aj zapísala. Započula som že sa niekto prihlásil a že akým láskavým hlasom mu učiteľka dala slovo. ,,Ten príklad má zle napísaný. Rovnica sa predsa nemôže rovnať s tým číslom..."dopovedal nežným a takým nádherným hlasom. Zdálo sa mi že som ho už niekde počula.

       Bola som však plná zlosti s toho že nič neviem vypočítať dobre a preto som sa otočila. ,,Drž sa svojho ja to mám dobre. A nestaraj sa už do mňa!" skríkla som naštvane. Až po tomto mojom predstavení som si všimla komu to opravenie patrilo. Bol to ten chalan. Tie jeho oči vyzerali veľmi vylakane a zraniteľne. Ja som len celá sčervenela. Vtedy ma učiteľka poslala nech si sadnem. Zazvonilo.